, meniny má , zajtra

Mŕtvi Michalovčania sa prihovárajú živým. Po tichu

Je úplne jedno v akom hrobe ležia ľudia, ktorých sme milovali a ktorí boli súčasťou nášho života. Je úplne jedno, či sviečky horia na honosnom mramorovom pomníku, alebo sú zastrčené len v hline pri malom drevenom krížiku.

Pripoj sa k nám na FaceBooku a buď vždy v obraze!

Michalovské Správy

Navštívil som viacero cintorínov na Slovensku , ale michalovský patrí na dušičky medzi tie najkrajšie. Na rozsiahlej rovinke sa ligocú tisíce sviečok a odraz ich plameňov plápolá aj na tvárach malých mramorových anjelikov a kamenných krížoch. Každý rok sa prechádzam pomedzi hroby, čítam si mená, dátumy narodenia, úmrtia a prezerám si fotografie zosnulých. Na cintoríne pribúda čoraz viac mojich priateľov, susedov, známych a príbuzných. Ľudí, ktorých som stretával na chodníku, na ulici, na štadióne, alebo v bare. Žiaľ raz príde čas, keď každý z nás bude mať postupne viac priateľov na cintoríne ako za jeho plotom.

Všimol som si, že tu leží podnikateľ, ktorý žil zdravo, vozieval sa v bezpečnom BMW a kondičku si pravidelne udržiaval vo fitnescentre. O pár hrobov ďalej, pri plote, leží dva metre pod zemou bezdomovec, ktorému prišlo na pohreb len päť ľudí. Zostali po ňom tri deti. Manželka zomrela pár rokov pred ním. Tiež sa upila. Na začiatku pri hlavnej bráne odpočíva kamarát, ktorý zahynul cestou do Košíc pri dopravnej nehode. Našiel som aj hrob priateľa , ktorý vyskočil z okna. Leží tam aj manželkina kolegyňa, ktorá zomrela na rakovinu a zostal po nej manžel a osemročná dcérka. Je tam aj suseda, ktorá nečakane zomrela len dva týždne pred svadbou svoje dcéry. Čo hrob, to iný ľudský príbeh.

Keď prechádzam pomedzi hroby cítim aj kúsok malomeštiactva, ktorý je pre nás Michalovčanov často príznačný. Pozostalí sa často predbiehajú v tom, ktorý nebožtík bude mať krajší a honosnejší pomník, gravírovanie, hrobku a čo najlepšie miesto na cintoríne. Ani najväčší pomník však nikdy nevyjadrí a neodmerá skutočnú lásku, ktorú sme cítili, ani bolesť, ktorá zostala v našich dušiach po odchode blízkeho človeka. Viac ako naše drahé kahance a kytice, potrebujú ich duše našu modlitbu. A naopak naše duše orodovanie našich zosnulých za nás u Boha. Dušičky nie sú len o zapálení sviečky a spomínaní na zosnulých. Sú aj príležitosťou zamyslieť sa nad našimi vlastnými životmi. Ale to by sme museli pri hroboch na chvíľu stíchnuť, lebo mŕtvy sa nám prihovárajú v tichosti. Nesmieme sa ponáhľať zapáliť čo najviac sviečok na čo najviac hrobov. Nepreklebetiť so susedom čas strávený nad hrobom. Mali by sme sa pomodliť, ponoriť sa do ticha a počúvať. Možno by sme počuli ako nám naši drahí zosnulí hovoria: „Choď domov, pomiluj svoju ženu a pohlaď svoje deti. Odpusť bratovi a blížnemu, ak ti ublížili. Poďakuj Bohu za každý pekný prežitý deň a každú milosť. Neplaš sa len za peniazmi, kariérou a úspechom. Cintorín je plný úspešných ľudí.“

„Ako nemé zvieratá pre nepatrnú rozkoš pominuteľného života sa rútime do duševnej smrti.“

„Keď nadíde posledná hodina, začneš celkom inak zmýšľať o celom svojom predošlom živote; a veľmi budeš ľutovať, že si bol taký nedbanlivý a ľahostajný,“ Tomáš Kempenský.